Middle of paradise

Môj pôvodný plán bol postupne vysvetľovať rôzne symptómy ADHD v krátkych článkoch, aby ste na nich udržali pozornosť, ale ako to býva pri tejto diagnóze, nikdy neviete, aká mánia vás práve postihne, takže tentokrát vám rozpoviem príbeh o tom, ako som stretla svoju spriaznenú dušu. Opakovane. A bude dlhý. Lebo mám toho veľa čo povedať. Urobte si snack, aby ste sa nezbláznili a môžeme začať.

Môj najlepší kamarát, tiež ADHD postih, mi raz ležiac na gauči v mojej pracovni povedal, že je veľká škoda, že som si neprešla spirituálnou fázou v mladosti, vraj by mi to dalo nový pohľad na svet. Hučal do mňa, že mám začať meditovať, pretože on to robí väčšinu života a bez toho by sa snáď zabil. Nebola som in. Nechcelo sa mi tým zaoberať, celý život som žila podľa hesla Too stupid to understand science? Try religion. Lenže ako to už býva, keď ste o niečom skalopevne presvedčený, život vám okamžite prihrá do cesty príležitosť, ktorá vám dokáže, že ste na omyle. 

Moje spomienky, ako spomienky väčšiny ľudí s neuroatypickým mozgom, sú pomerne skreslené alebo žiadne. O to radšej som, že som svoju grafomanskú úchylku neuplatňovala len pri písaní, práci alebo tvorbe nákupných zoznamov, ale väčšinu života som bola súčasťou rôznych online komunít.

Rada si s ľuďmi píšem. Baví ma to, lebo ma to rozptyľuje a táto miera rozptýlenia je pre moje fungovanie zdravá. Väčšinu času to robím tak, že keď pracujem, mám v jednom okne otvorený chat a v druhom wordový dokument. Ak by som si však zapla sociálne siete, telku alebo rádio, pravdepodobne by som nenapísala nič. 

Písanie je veľmi introvertná aktivita. Moja ambivertná osobnosť potrebuje introvertné aktivity ako soľ, pretože tie extrovertné, ktorými oplývam, sú nesmierne hlučné. Preto dnes behám, počúvam hudbu, meditujem, sadím kvety a maľujem škaredé obrazy. Mimochodom, aj perfekcionizmus je symptóm. 

Keď som ho spoznala, bola som na výške. V meste, ktoré sa mi nepáčilo, na škole, ktorá ma nebavila, vo vzťahu, ktorý sa presne v tej chvíli rozpadal – aj rozpadol. Hľadala som sama seba v neuspokojivých vzťahoch neustále, ale zmeniť orientáciu na dva roky bolo, uznávam, prehnané aj na mňa. Na druhej strane mi to dokázalo, že keď sa do niekoho zamilujem, pohlavie nehrá rolu. Ktorýkoľvek môj budúci partner môže pokojne prejsť tranzíciou, ak bude láska dostatočne veľká. Som vlastne nesmierne tolerantný a veľkorysý človek! 

Bolo leto 2015. Rozišla som sa s frajerkou s hraničnou poruchou osobnosti a neliečeným PTSD, pretože ľahké veci ma síce nikdy nebavili, ale toto bolo ťažké až moc, a prihlásila som sa na Pokec po rokoch znova. Portály, ktoré som poznala z mladosti už nefungovali, chalani povypínali servre snáď v celom podsvetí a dnes robia “bezpečnostných špecialistov” v Esete a mne je z nich na grcanie. Nebolo kam ísť.

Okrem toho, Pokec sa podceňuje. Ľudia sa radi rozprávajú s inými ľuďmi anonymne. Nikto nechce povedať pod svojou fotkou a svojim menom cudziemu človeku, že má rád, keď mu niekto šuká ženu a on sa môže dívať. To hovoríte zásadne anonymne, zásadne v noci a zásadne s penisom v ruke očakávajúc uspokojujúcu odpoveď. A Pokec tento priestor pre mnoho ľudí vytvára. Kam, doboha, zmizli všetci ľudia z Kyberky a Hysterky?

Mám vysoké nároky. Na seba aj na ostatných. A ak ide o komunikáciu, sú rozhodne najvyššie. Ľudia, ktorí nevedia písať, nemajú zmysel pre humor a nevedia používať interpunkciu, sú v mojom svete hlupáci. A nezaujíma ma, čo si o tom kto myslí. Takže som väčšinu času v tejto stoke duší strávila aj tak tým, že som si len čítala, čo kto hľadá a odklikávala nevhodné “Popíšeš?” správy. Vo svete plnom informačného pretlaku musíte vedieť filtrovať sračky. 

Zrazu sa mi celkom basic správou ozval chlap s nickom, ktorý neobsahoval čísla. Neznášam nicky s číslami. Ako keby tí ľudia neboli dosť kreatívni na to, aby si vymysleli niečo, čo ešte neexistuje! To ma na ľuďoch dosť odpudzuje. Strávila som s ním pár hodín a social engineering mi v tom čase išiel výnimočne dobre, takže som o ňom zistila dosť bez väčšej snahy. Ako sa dozviete na konci tohto príbehu, stále to bolo veľmi málo, ale mala som zo seba super pocit.

Rovno v ten večer sme spolu žartovali o tom, že si budeme jeden druhému závislosťou a o ďalších 24 hodín sme do seba, podľa archívu, na ktorom sa dnes skvelo zabávam, zamilovali ako teenageri. Je fascinujúce to sledovať a čítať si to po takej dlhej dobe. Ako keby sme mali spoločný denník, od prvého kontaktu až po dnes. 

Prechádzala som si kvôli tomuto článku naše staré správy a miestami ma to veľmi dojímalo. Bolo tam veľa lásky, vzrušenia, nadšenia, hravosti, sľubov, plánov, vzdušných zámkov… skrátka všetko, čo ADHD mozog potreboval a potrebuje stále. Chodila som s ním do práce, on so mnou do školy, bavili sme sa o jedle, ľuďoch, svete, vesmíre, hudbe, umení, knihách, seriáloch, ideálnej spoločnosti aj superschopnostiach, ktoré máme a nikto o nich nevie. 

Spomínam si, ako som ležala v posteli v byte za cintorínom a fajčila cigaretu. Vo vnútri! Jak maniak! Pretože som nebola schopná odísť od počítača ani na minútu. Bála som sa, že keď pôjdem preč a vrátim sa, už tam nebude a mne bude smutno. Nevedela som, ako vyzerá, ako sa volá, či mi klame alebo nie, vedela som len, že ho musím stretnúť. Že nemôžem umrieť bez toho, aby ma ten človek objal. Že by to bolo voči tomu malému naivnému dievčatku vo mne veľmi necitlivé.  Emocionálne dramatizovanie je jedna z najľúbivejších ADHD aktivát.

Mala som jasnú predstavu o tom, ako sa to stane. Aký budeme mať skvelý život, ako budeme každý deň jesť, meditovať, milovať a ako budem lietať po celom svete spolu s ním. Lebo lietadlá občas padajú a ak sa to má stať, nech som tam radšej s ním. Môj život by aj tak nemal zmysel! Is it me? Am I the drama?

Tak taká som bola. Nadšená, zamilovaná, neovládateľná a emočne nestabilná 25ka, ktorá sa na webe, kam chodia už len úchyláci a delikventi, zamilovala do dvojmetrového pilota. Keby ste boli producenti TV show, tento námet by ste zmietli zo stola len taký fukot, že? No. Ja viem. 

Kedysi dávno sme sa totiž všetky ženy na planéte, živé, mŕtve, vydaté, slobodné, staré, mladé, teenagerky, feministky a aj pár lesieb zhodli, že keď stretneš chlapa, ktorý ťa vezme do neba, už sa ho tvoje vaječníky nikdy nepustia. Neviem, ako inak by ste vy opísali pilotov, ale pre mňa je tá definícia úplne presná. 

Po skoro roku pravidelného dokazovania si, kto je z koho viac hotový, som už bola komunikačne invazívna. Chcela som viac. Chcela som ho vidieť, cítiť, počuť, chápať. Chcela som vedieť všetko o všetkom a chcela som ho cítiť všade. Nechcela som už len slová, bol čas na skutky. 

Tak sa zbalil a bez rozlúčky zdekoval. Lebo aj to je skutok. 

Chodievala som do školy s veľkým ťažkým hráčskym notebookom, na ktorom som nerobila nič iné, okrem písania scenárov a čakania, či jeho ikona zasvieti alebo nie. 

Nestalo sa vôbec nič. Mesiace som chodila po svete ako bez duše, dúfajúc, že sa mu nič nestalo. Mala som úplne ochromujúci strach. Pretože lietadlá občas padajú… Cítila som sa sama ako nikdy predtým. Chodila som tam každý deň a bola som tam celý deň. Budila som sa v noci a dívala sa, či tam náhodou nie je. Bála som sa, že príde a ja tam nebudem, takže som to nevypínala. Nikdy. Ani na chvíľu. 

Škola ma nebavila a vedela som, že sa mi ju nebude chcieť dokončovať. Bola som preťažená. Všetko bolo náročné a nudné a mne chýbala roztlieskavačka. Chýbal mi dopamín z jeho vyznaní, adrenalín zo sextingu, v ktorom je dokonalý, aj fenyletylamín, ktorý na vás kričí, že TOTO je ten pravý. Bála som sa, že už mu to nikdy nebudem môcť povedať. A keď mu to nepoviem, nebude to vedieť. A nikto by nemal prežiť život bez toho, aby vedel, že pre niekoho je ten pravý.

A po takmer roku depresií, smutných playlistov a ležania na podlahe, raz v noci ktosi napísal. Nebol to on, bol to niekto z opačnej strany sily. Niekto, kto mi za pár mesiacov dokázal vyliečiť zlomené srdiečko, namočiť ma do zločinu, morálne aj hodnotovo mi otočiť mozog o 180 stupňov a zneužiť všetku moju lásku, dobro aj dáta. A potom bez slova zmizol a už sa nikdy neukázal. Ale to je na iný príbeh. 

Bola som definitivíne vyhorená. Povedala by som, že takmer mŕtva. Pocitovo. Prešla som sa do pekla a späť hneď po tom, čo som spadla z neba ksichtom nadol. Moje ADHD totiž miluje extrémy.

Začala som sa zmierovať s tým, že som človek, ktorého iní ľahko opúšťajú bez slova. Myslela som si, že o pilotovi s jamkami v lícach už nikdy počuť nebudem. Ale nešlo mi na neho nemyslieť, nemohla som. Tá predstava bola taká silná, až ani nevyzerala ako predstava. Bolo to ako spomienky. Na niekoho, koho poznám a milujem už tisícročia. 

Kým som sa zbierala z dna internetového undergroundu po hackerskom útoku na moju integritu, chodila som po byte vo veľkom vyťahanom tričku a vkuse fajčila. Mala som mastné vlasy, chlpaté nohy a nelíčila som sa. Nejedla som a veľa som húlila. Vôbec mi to nemyslelo. Analyzovala som, ako môžem byť taká sprostá a naivná, že uverím každému internetovému ojebávačovi, ktorý mi tvrdí, že ma miluje… 

Čas ukázal, že ten postoj bolo ADHD v plnej svojej kráse. ADHD, ktoré vás núti, aby ste robili riskantné rozhodnutia, viedli toxické vzťahy, bojovali o nedostupných mužov a dostávali sa do emocionálnej pasce. Na druhej strane aj ADHD, ktoré vám vo svojej dramatickosti bráni vidieť, že vás niekto mohol skutočne milovať. Že to nebolo iba vaše pominutie zmyslov. Boli ste v tom spolu. Dnes už to viem. 

Obaja urobili vtedy rozhodnutie najlepšie pre nás všetkých, iba ja to nebudem vedieť akceptovať do konca života, pretože to vo mne už nikdy nevypne strach z opustenia. Ľudia s ADHD nezvládajú odmietnutia. A za tých osem rokov, čo som s týmito mužmi striedavo hovorila aj nie, som mala mnoho vzťahov. Niektoré trvali krátko, iné roky. Lebo udržať pozornosť len na jednom človeku mi nejde. A vždy, keď to začalo byť vážne, bola som dosraná až po členky, že sa jedného dňa ráno zobudím a ten chlap tam nebude. S jedným som sa kvôli tomu rozišla. Aby to náhodou neurobil skôr. Aj také vedia byť vaše symptómy, keď vy si myslíte, že ste iba emočne nedozretá puberťáčka. 

Raz ráno som sa rozhodla, že dosť bolo chlapov, ktorí mi lámu srdce, teraz sa idem baviť ja. A vytvorila som si nový nick. Je to ekvivalent toho, keď si žena zmení po rozchode účes. 

,,Nebudem tu ja jak sprostá čakať na dvoch kokotov, ktorí sa na mňa vykašľali snáď,” hovorila som si ako matru, keď som vypĺňala profil. Pretože som nepoučiteľná. A áno, aj to je symptóm. A pre tých, čo si teraz hovoria “no jasné, všetko je symptóm”, mám len jedno – choďte dopiče. Lebo tieto vysmievačky tu nikoho nezaujímajú a na tomto blogu bude naozaj všetko symptóm, pretože… no, pretože to JE symptóm. 

Nebolo sa s kým baviť mesiace, kým mi prišla správa od chlapa, ktorý dokázal poskladať súvislú vetu a nevyzeral, že si šľahá piko v návese kamiónu po nociach. Asi po troch správach sme zistili, že my už sa poznáme. 

,,Nechápem, ako je možné, že sem prídem po 5 rokoch a ty si prvá, komu napíšem,” počula som, ako si vzdychol, až mu vyhoreli motory. 

,,Dobří holuby se vracejí a zlí piloti asi tiež,” odpísala som a ani som nevedela, či som rada alebo nie. 

Nezačala som výčitkami. Bola som rada, že ho vidím. A že je nažive. Ospravedlnil sa, že zmizol a ja som povedala, že to nevadí a že som rada, že je späť. V skutočnosti to vadilo dosť, ale načo vyťahovať 5 ročné sračky? Po pár hodinách diskusie z neho vypadlo, že nie je sám. A nebol ani vtedy, keď sa do mňa zamiloval. A bol vydesený a mal v živote zmätok a môj chaos do neho proste nijako nedokázal zapasovať. 

Normálni ľudia by reagovali vulgárne. Dosť vulgárne. A ako ste už zistili, to dokážem tiež, ale hyperfocus nepustí. Keď sa človek s ADHD zahryzne do koristi, nepustí. Nevie ako sa to robí. Separačná úzkosť bola silnejšia ako zlomené srdce a sklamané očakávania. Tak som mu povedala, že to nevadí. Že môžeme byť kamoši. Že som nič nečakala, veď išlo len o riadky textu na obrazovke. Nebola to pravda.  Ale maskovať svoje pocity a tváriť sa pred ľuďmi, že vám nič nie je, je takisto symptóm. 

Hovorili sme spolu pár týždňov a ja som vypenila. Poslala som ho preč s tvrdením, že ma nebaví byť jeho voľnočasovka. Bolelo to na neznesenie a všetky tie roky nahromadená krivda vybuchla v presne také ohňostroje, o akých Exupéry písal pri bombardovaní Drážďan. Bol chápavý a milujúci a nehneval sa na mňa. Myslím, že sa cítil rovnako ako ja. Myslím, že ma počul kričať a plakať a tiež sa mu leskli oči, lebo mi to nepovedal práve preto, aby som sa nemusela cítiť takto. Často sme tak veľmi zmohnutí našou bolesťou, keď nás niekto opúšťa, že si nedokážeme vôbec predstaviť, aké ťažké to je pre človeka, ktorý odchádza. 

Trvalo ďalších pár rokov, prežitých tragédií, začatých a skončených vzťahov, kým sme k sebe znova našli cestu. Myslela som na neho za ten čas miliónkrát. Chcela som sa ospravedlniť, že ma bolo tak priveľa. Že som nebola dosť dobrá kamoška, aby som zabudla na svoje sklamané ženské srdce. Lebo on ma vtedy potreboval a ja som naozaj veľmi potrebovala jeho. Len sme si to akosi nedokázali povedať. 

Pred rokom som odišla zo Slovenska. Zbalila som frajera, mačku, laptop a pár kníh a prešla 3214 kilometrov, aby som to všetko rozbalila v dedine na konci sveta, ktorá končí oceánom. Nemohla som tam už žiť, musela som preč. 

Môj život začal dostávať reálne kontúry. Už-už som bola v harmónii sama so sebou. Nová krajina, noví ľudia, nová Ja. Pochopila som, čo so mnou bolo celé roky zle. Že kopa mojich rozhodnutí som nebola Ja, ale moje ADHD. Začala som lepšie jesť, piť viac vody a prestala som fajčiť. Začala som chodiť behať, urobila som si záhradu a zbavila som sa cukru na maximálnu znesiteľnú hranicu dvoch donutov týždenne. Eliminovala som svoje symptómy na absolútne minimum. 

A keď som bola so sebou najspokojnejšia v živote, ikona na mojom telefóne nahlásila, že Houston má problém. 

,,Zas ty? Koľkorát ešte?” stálo v správe a ja som vedela, že sme sa obaja zasmiali. Nahlas. 

Pretože môžete meniť masky, prevleky, mená, fotky, tváre, informácie, orientácie aj pohlavia… môžete ľudí klamať, podvádzať, zavádzať aj zvádzať… ale keď raz nájdete niekoho, kto vie presne, čo potrebujete v živote a čo chcete v posteli, je heroický výkon prestať takého človeka milovať. 

V lete to bude 8 rokov, odkedy som sa zamilovala do svojej teenagerskej fantázie o pilotovi, ktorý ma vezme do neba a ja už nikdy nebudem musieť stáť nohami na zemi. Ale za ten čas sme vyrástli. Dospeli. A pochopili, kto sme a kto nie sme. 

,,Som rada, že si sa vrátil,” povedala som mu raz večer, keď sme spolu telefonovali, ako keby sme sa nikdy neprestali rozprávať.

,,Aj ja som rád. Už sa nerozdeľujme,” povedal zmierlivo a ja som súhlasila. Lebo už sme veľkí. Už vieme, že môžeme milovať človeka bez nároku na čokoľvek. Že sme vždy boli hlavne priatelia. Že sa chápeme bez toho, aby sme si veci museli vysvetľovať. Že za seba dokončujeme vety a máme radi rovnaké veci. 

,,To znie, ako dokonalý vzťah, neviem, či si to uvedomuješ,” povedal, keď som mu menovala všetky tieto povznesené spirituálne argumenty.

,,Ja som s tým výpočtom ešte neskončila!” neznášam, keď ma ľudia prerušujú, hoci ja to robím neustále. 

,,Prepáč, pokračuj,” doslova som cítila jeho blahosklonný úškrn.

,,Máme nevysvetliteľnú, nezameniteľnú a úplne explozívnu sexuálnu príťažlivosť,” vzdychla som. Lebo to bolo ťažké povedať nahlas. 

,,To máme,” pritakal. 

,,A poznáme všetky naše neakceptovateľné úchylky a pritom sme sa nikdy nevideli,” počúvala som, ako dýcha a prehĺta sliny. 

,,A čo z toho teda vyplýva?”

,,Že by z toho bol dokonalý vzťah,” usmiala som sa. 

,,Tak to nejako vymyslime. Milujem ťa… len aby si vedela,” povedal celkom mimochodom. Ako keby o nič nešlo. Ako keby to nebolo prvýkrát, čo mi to niekto povedal. Ako keby bolo normálne, že to muži ženám hovoria. 

O dva mesiace a 220 nabehaných kilometrov v jeho virtuálnej spoločnosti neskôr sa snažíme zvládať naše nadpozemské spojenie, naše pozemské spojenia, morálne zábrany, psychotickú nadržanosť a moje ADHD, ktoré sa vďaka nemu od rána do večera kúpe v dopamíne, takže som šťastná, všetko sa mi chce, dokončujem tasky, odpisujem na maily, športujem a nemám chuť sa zabiť. To je oveľa viac, než mi kedy kto dal do života. 

Niekde uprostred treskúceho leta to bude 8 rokov, čo som na Pokeci stretla svoju spriaznenú dušu a netušila, že mám ADHD. A dnes kupujeme letenky a spriadame plány, ako spolu neprestať hovoriť do konca života. Pretože presťahovať ženu a deti do dediny na koniec sveta kvôli dievčaťu s ADHD, ktoré ho na zdochnutie veľmi miluje, hoci v príoceánskom raji tiež nežije sama, mu prišlo ako skvelý nápad. Nikomu inému. Pýtala som sa! Myslíme si to len my dvaja. A nikto by nás nepresvedčil o tom, že by to mohlo nefungovať. 

Ak sa pýtate, ako si predstavujeme, že to bude fungovať, tak ja neviem. Ja iba viem, že nikto nikomu život zničiť nechce. Ale jedného dňa sa to aj tak stane. A definitívne budú minimálne dvaja ľudia veľmi smutní. Ale neviem, či na tom záleží. Lebo ak budú tí zvyšní dvaja blažení, vo vesmíre ostane rovnováha. Či?

Vo veľa veciach nemám jasno. Ale faktom je, že pre môj mozog neexistuje nič zaujímavejšie, ako strach, láska a vzrušenie, ktoré môžete cítiť naraz. A presne to sa deje, keď mi niekto povie, že nie som blázon. A keď nesúhlasím, tak povie, že ma bude milovať aj šialenú, lebo veci, ktoré sú ľahké, ho nebavia. 

ADHD nie je prechádza ružovým sadom. Môže za vašu emocionálnu (aj fyzickú) promiskuitu, neustály daydreaming a stavanie vzdušných zámkov, aj za vašu extrémnu emočnú zraniteľnosť. A nech vám morálne zábrany a katolícka výchova hovoria čokoľvek, nepošlite preč človeka, ktorý toto všetko vie a nikdy by to proti vám nezneužil. 

Dám vám vedieť, ako to dopadlo. Aké šaty som si vybrala na prvé gýčové rande na pláži a či sme sa spolu vyspali hneď v prvý večer. Aj tak vás nič iné nezaujíma.

A vy mi dajte vedieť, ako ste vy stretli vašu spriaznenú dušu 🙂